"Treba zostať v pohybe. Najhoršie, čo sa môže stať, je zostať stáť na jednom mieste."

Jeden z najdôležitejších filmárov svojej generácie, úžasný kameraman Igor Luther ASK nás opustil. Spomíname na neho s úctou a vďakou.


Kameraman Igor Luther ASK (1942 - 2020) absolvoval odbor kamery na pražskej FAMU. Už počas štúdia spolupracoval s režisérom Elom Havettom a Jurajom Jakubiskom. Ich spolupráca vyvrcholila filmami Kristove roky (1967) a Vtáčkovia, siroty a blázni (1969). Začiatkom 70. rokov emigroval a natrvalo sa usadil v Nemecku, kde spolupracoval s predstaviteľmi mladého nemeckého filmu. S režisérom Volkerom Schlöndorffom nakrútil Oscarom ocenený film Plechový bubienok (1979) a film Služobníčkin príbeh (1990) a s Andrzejom Wajdom drámu Danton (1983). Koncom 90. rokov sa pracovne vrátil do Prahy, kde nakrútil film Postel (1998) režiséra Oskara Reifa. S bratom, režisérom Miloslavom Lutherom, nakrútil v roku 2009 hraný film Tango s komármi a v roku 2014 hraný film Krok do tmy. Asociácia slovenských kameramanov v roku 2017 udelila Igorovi cenu KAMERA za celoživotné dielo. V roku 2020 mu Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kinematografie.


Počas svojej kariéry natočil viac ako 100 filmov. Preslávil sa svojim jedinečným tvorivým štýlom. Hlavne využívaním prirodzeného svetla, prácou s ručnou kamerou v kombinácií s širokouhlými objektívmi. Jeho kameramanskému umeniu dominoval pohyb, kontrolovaný chaos a sloboda.





Rozhovor s Igorom Lutherom

Autor textu: Jana Gombiková, pre časopis Port no.21 ( 2013 )

  • šťastie je niečo, čo ma prenasleduje

Pred týmto rozhovorom som si povedal, že moja téma, taká tá naozaj úprimná, by mala byť vlastne šťastie. Pretože ja som mal v živote obrovské šťastie. A ešte stále mám. Šťastie je niečo, čo ma prenasleduje. Ak má človek naordinované šťastie, vždy sa niečo objaví niečo sa zmení, niečo ti spadne z neba rovno na hlavu. Aj šťastie môže byť trest.

  • najlepší je ten, čo sa cíti najmenší

Keď som bol malý, mama ma nútila chodiť na balet. Hanbil som sa za tie strašné biele pančucháče, ale fakt je, že som sa tam naučil pohybovať. Doslova som tancoval s kamerou, a to v Nemecku v tom čase nikto nerobil. Najlepšie sa mi to vlastne darilo na začiatku, keď som prišiel do Nemecka hneď po FAMU. Scenár som nečítal, lebo som po nemecky nevedel, ničomu som nerozumel, a tak som pekne mlčal a kradol zábery. Točil som tam film za filmom, väčšinou z ruky. Začal som sa trochu orientovať v jazyku, a začal som si o sebe myslieť, že už som najlepší. Začal som sa nafukovať, namiesto kradnutia som to tam zrazu začal všetko celebrovať,