Igor Marko, ASK je za kamerou pod hladinou: "Keď už cestujem na druhý koniec sveta, bolo by kruté, keby som to nezobral osobne."

Igor Marko, ASK je slovenský kameraman, dokumentarista a dobrodruh, ktorý nedávno oslávil krásne 70. jubileum. Svoj profesný život zasvätil najmä podmorskému svetu, so špecializáciou na žraloky. Pod hladinou Červeného mora strávil stovky hodín, kde sa k týmto fascinujúcim tvorom priblížil na minimálnu vzdialenosť. Považuje ich za svojich. O tom, ako sa točí v extrémnych podmienkach – vrátane natáčania pod vodou – nám porozprával v rozhovore, ktorý s ním viedla Simona Sopiaková.

Ako by ste opísali svoj kameramanský štýl tromi slovami?

Štýl profesionálnej konvencie.

Ako sa líši uvažovanie kameramana pod hladinou od bežného natáčania na súši? Obraz pod vodou sa mení každou sekundou - ako sa v ňom orientovať a zachovať vizuálnu jasnosť?

Uvažovanie pod vodou bolo do určitého času limitované dostupnosťou kvalitnej snímacej techniky… Filtroval som každý meter hĺbky a uhla vzdialenosti od predmetu záujmu snímania. Nosil som bielu kachličku a pohadzoval ju vo vzdialenostiach, ktoré som následne snímal a centroval na ňu bielu. Tak sa odfiltroval planktón a obraz bol jasný a dal sa dokonale preostriť.

Pri hraných scénach sa dalo pohrať aj so svetlom. Všetko však bolo a je postavené na schopnosti vnímania pobytu pod vodou. Ja sa potápam a točím sólo – vtedy ma podmorské zverstvo prijme za svojho a správa sa ako bežný zvierací tvor na súši. Ryby, aj podmorské „neryby“, sú zvedavé a rady sa predvádzajú… majú pamäť. Vedia, kto ubližuje.

Ktorý zo svojich projektov považujete za najosobnejší alebo najzásadnejší vo vašej doterajšej tvorbe?

Osobné projekty sú všetky!!! Inak by som ich nerobil. Keď už cestujem na druhý koniec sveta, bolo by kruté, keby som to nezobral osobne. Ale najosobnejšie z osobných sú také, pri ktorých si poplačete… keď sa prechádzate po Srebrenici a okolo vás sú len mŕtvoly, muchy a ticho. V arabskom svete točíte deti dopálené do neprežitia… alebo sa v tibetskej oblasti naháňate za Yetim v šesťtisíc metrovej výške.

Vaše dokumenty často vznikajú v teréne. Ako sa pripravujete na natáčanie v náročných podmienkach?

Keď točím film s doménou historických súvislostí, je samozrejmé doštudovanie faktov v konotácii dokumentu, a to aj v dostupnosti popisných a emocionálnych reálií. Už behom pobytu pod vodou alebo vo výškach sa rodia ďalšie projekty. Vždy som mal najkvalitnejšiu techniku pre danú oblasť. To mi pomáhalo zdolávať aj problém svetelnosti v hĺbkach pod 100 m (pre zaujímavosť – je tam nad cca 11 ATM). Darmo ste brali svetlá, keď ich rozbuchlo už v 30 m hĺbke.

Špeciálne boxy na kamery pod vodu mi vždy vyrobili a dodávali podľa najnovších protokolov NASA. Dimenzované boli na 200 m hĺbku a s výstupným manuálnym ovládaním všetkých funkcií. Radosť pracovať.

Najhoršie na filmovaní v extrémnom prostredí je nosenie všetkého toho vybavenia so sebou… pôvodné kamerové zariadenie malo cca 25 kg bez svetiel + 120 kg potápačskej výstroje v zime v severnom Atlantiku… voda tam má v 60 m hĺbke cca -2 °C. Tak to dýchate „na tenko“, inak by vám primrzla automatika.

Momentálne používam sférickú snímaciu techniku a učím AI pozerať mojimi očami. Ide jej to. A mne tiež. A hneď je 20 kg preč.

Cestujete za natáčaním do rôznych kútov sveta. Ktorá krajina alebo kultúra vás najviac zasiahla?

Na krajiny, na ktoré rád spomínam, si nespomínam, lebo v nich žijem. Keď sa po pár rokoch vrátim všade tam, kde som bol, prídem medzi svojich. Proste kopec srandy. Väčšinou sú to ľudia a prostredia, s ktorými som zviazaný – príhodami, humorom a tak.

Vybavujete si nejaký moment pod hladinou, ktorý Vám navždy zmenil pohľad na svet? A aké je to natáčať so živočíchmi ako sú žraloky?

Stalo sa mi, že keď som plával v klimatizovaných priestoroch dlhého japonského vraku vo veľkej hĺbke, tlakomer zrazu neukazoval vôbec nič… Rozchodil som to. Inokedy sme stroskotali a ja som plával šesť hodín pre pomoc – opäť nič. Ale vždy som so sebou ťahal kameru, nech sa deje čokoľvek.

V Amerike som mal natáčať morské kravy – točím, točím, až kým sa z bahna dna nevynorilo niečo, čo otvorilo papuľu – bol to krokodíl. Tak rýchlo som ešte nikdy neplával, ani kamera. Niekde pri Jamajke sme mali dohodnuté, že počas môjho ponoru zakŕmia žraloky, aby bolo čo natáčať. Ešte som ani poriadne neskočil a už som sa ocitol v krvavom opare zo „zdechlej tresky“. Jednému žralokovi sa podarilo odhryznúť mi slnečnú clonu z kamery.

Tých zážitkov je veľmi veľa, ale nič mi nezmenilo pohľad na svet – nestihlo. Niekedy robíme aj výlety na pozorovanie žralokov. Sú to naši ľudia - vnímame sa...

Kde sa momentálne zdržiavate? Pracujete aktuálne na nejakom projekte? Ak áno, môžete nám o ňom prezradiť viac?

Momentálne, projektovo s mojou dcérou, zachraňujeme zemeguľu. Obhospodarujeme koralovú farmu na prípravu transplantátov pri tvorbe koralových útesov. Dokumentujeme, filmujeme, tvárime sa ako stvoritelia… Je to na severe Afriky.

Čo by ste poradili mladému kameramanovi, ktorý túži točiť dokumenty v extrémnych podmienkach?

Mladému kameramanovi neviem ponúknuť nič. Ale keď sa bude múdro pýtať, dostane všetko, čo ho môže posunúť tam, kam chce…

Fotografie z článku sú z osobného archívu Igora Marka, ďakujeme.